História pútnického miesta Obišovce
Podľa etymológie názvoslovia obišovského návršia, sa jeho pomenovanie Putnok mohlo používať už v 13. storočí. Význam slovanského toponyma Putnok odkazuje na púte a pútnikov. Počiatky mariánskej úcty sa tu spájajú azda s prvým umeleckým znázornením Panny Márie, ktoré do pôvodného kostola z pol. 13. stor. mohli priniesť miestni zemepáni, drienovskí Abovci, v úzkej spolupráci so spišskými Mariášiovcami (Máriássy) a nemeckými osadníkmi Obišoviec, ktorí na naše územie importovali vkus a štýl umelcov zo vzdialených kultúrnych centier západnej Európy. Z pôvodného obrazu či sochy, sa však nič nezachovalo.
Počas reformácie bola tradícia pútí prerušená. Miestna kultová pamäť a pútnický charakter kostola sa obnovili počas prvej vlny rekatolizácie v 60-tych rokoch 17. stor. za výdatnej pomoci poľských mecenášov a františkánov z Nižnej Šebastovej, ktorí asistovali pri výstavbe nového kostola sv. Martina na obišovskej hore v roku 1662. Na bočnom oltári kostola bol vtedy osadený obraz čenstochovskej Madony.
K zničeniu prvého známeho novovekého mariánskeho obrazu došlo počas Tököliho (Thököly) povstania v roku 1682. K tejto udalosti sa viaže ústna tradícia, ktorá útržkami pravdy uvádza, že obraz úmyselne vyhodili a poškodili rebelantskí kalvíni. Obišovský kostol zostal s malými prestávkami v správe katolíkov do povstania Františka II. Rákociho (Rákóczi), počas ktorého bol sakrálny priestor v roku 1705 znovu vyplienený. Kostol chátral aj preto, že región postihol mor (1707) a Obišovce sa takmer vyľudnili. Až v roku 1715 kostol obsadil protestantský kazateľ Ján Keder (Kegyer).
Obišovský svätostánok sa do rúk katolíkov dostal až v roku 1729 po odchode predikanta Kedera (Kegyer), ktorý konvertoval na katolícku vieru. Keď katolíci kostol opravili (1730) priniesli doň nový mariánsky obraz. Obraz Panny Márie Kráľovnej Uhorska, Imago Magnae Ungarorum Dominae, je teda druhým podstatnejším duchovno-umeleckým výjavom Panny Márie v dejinách obišovského kostola. Bol to obraz Madony s výrazným nádychom uhorského vlastenectva. Zrejme bol darom košických jezuitov, nakoľko nad obrazom dominoval ich typický monogram s iniciálami IHS. Vydržal na svojom mieste na bočnom oltári 22 rokov, kým ho po opätovnom obsadení kostola luteránmi (1731), nevyhodil kazateľ Ján Pruni v roku 1752. Doslova ho dal vyškrabať z pôvodných drevených dosák. Pre zlepšenie postavenia katolíkov sa v Obišovciach zriadila samostatná farnosť v roku 1743. Jej prvým farárom bol Ján Horvát (Horváth) 1743 – 1746. Farnosť fungovala iba do roku 1752, s malým pokusom obnovy v roku 1770. Potom sa obišovskí katolíci na celých 138 rokov pričlenili k Drienovu.
Trvalo 38 rokov (1731-1769), kým sa obišovský kostol po nekonečných sporoch a vyšetrovaniach, do ktorých zasiahla aj cisárovná Mária Terézia, dostal naspäť do rúk katolíkov. Prvá svätá omša v kostole s novým patrocíniom Ružencovej Panny Márie, sa slúžila v nedeľu 1. októbra 1769. Netrvalo dlho a obnovili sa aj mariánske púte. Drienovský farár Ján Golský (Golszky) dosiahol u jágerského biskupa Karola Esterháziho (Esterházy) potvrdenie odpustkových privilégií pre obišovský kostol 5. decembra 1773. V nasledujúcom roku (1774) pre kostol zaobstaral aj kópiu už korunovaného milostivého obrazu trnavskej Panny Márie z košického kostola práve zrušenej rehole jezuitov. Tento, v poradí tretí obraz, visí v obišovskom kostole dodnes.
Obraz sa preslávil počas veľkej epidémie cholery v roku 1831. Drienovský farár Ján Mišlinský si všimol, že orodovanie Panny Márie má podobné účinky ako v Trnave počas morovej epidémie 1710. V Obišovciach akýmsi nevysvetliteľným spôsobom zomrelo na choleru až nápadne málo, dokonca najmenej ľudí z celej farnosti, v ktorej boli Obišovce druhou najväčšou dedinou. Pohyb vďačných i zvedavých pútnikov na obišovskom Putnoku sa zintenzívnil. Cestopisné zápisky Ernsta Theodora Kriegera z roku 1841 opisujú v Obišovciach každoročnú veľkú púť, na ktorej sa schádzalo dobrých 6.000 ľudí. Rekolekčné zasadnutie kňazov solivarského dekanátu riešilo v roku 1846 otázku, ako zvládnuť nápor pútnikov prichádzajúcich aj z gréckokatolíckych lokalít. Farár Mišlinský nezanedbal tieto okolnosti. V roku 1854 už opísal obišovský obraz Panny Márie ako výslovne milostivý a spolu s veriacimi i veľkostatkármi z celého okolia vycítil, že obraz si zaslúži väčší priestor, honor i dekor. Stavba nového, v poradí tretieho kostola, bola dokončená v roku 1865. Milostivý obraz, ktorý počas výstavby uchovávali vo farskom kostole v Drienove, sa tak v slávnostnej procesii vyniesol naspäť do Obišoviec, čo čiastočne zachytili tradované naratívne fragmenty.
Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie na začiatku 20. stor. rozhodol, že Obišovce, kde sa na odpust schádzalo 4.000 až 7.000 veriacich, si zaslúžia samostatnú duchovnú správu. Preto tam v roku 1908 zriadil vysunutú kaplánku (capellania exposita) a v roku 1916 lokálnu kaplánku (capellania localis), čím Obišovce osamostatnil ešte viac. Dovtedy azda najvyšší počet veriacich sa v Obišovciach zišiel počas púte 4. a 5. októbra 1947, keď tu evidovali do 20.000 pútnikov. Ich počet presiahol účasť na júlovej Gaboltovskej púti, kde košický biskup Jozef Čársky zasvätil diecézu Ježišovmu Božskému Srdcu. Tento fakt už vtedy signalizoval veľkú výhodu geografickej polohy v prospech Obišoviec.
Ani počas totality sa kontinuita pútí neprerušila. Pútnici prichádzali hlavne vlakmi z celého Šariša, priľahlých častí Spiša, Abova i Zemplína. Prvá porevolučná ružencová púť (1990) presiahla účasť z povojnového obdobia. Obišovský Putnok sa podľa rozhodnutia košického arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča v roku 2004, stal miestom slávenia mariánskych fatimských pobožností. Každú prvú sobotu mesiaca, od mája do októbra (okrem septembra), sa v Obišovciach stretávajú kňazi a veriaci z jednotlivých dekanátov, aby sa spolu so svojimi biskupmi zjednotili v modlitbe ruženca. Titul Sanctuarium diocesanum, diecézna svätyňa, bol pútnickému kostolu pridelený dekrétom košického arcibiskupa Mons. Bernarda Bobera 1. októbra 2011. Verejné zasvätenie Košickej arcidiecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie sa vykonalo 1. októbra 2017.
(Porov.: KMEC, Jozef: Pútnické miesto Obišovce. Diecézna svätyňa a jej milostivý obraz Panny Márie, vyd. Tonio s.r.o., Košice 2017.)
Modlitba pred milostivým obrazom Panny Márie Obišovskej
Panna Mária Obišovská, Kráľovná posvätného ruženca! Tvoja tvár je skropená krvavým potom a slzami. Trápiš sa kvôli nám. Materinským pohľadom vychádzajúcim zo svätyne na Putnoku nás hľadáš v údoliach našich každodenných starostí a chceš nám pomôcť.
Ty si účinne pomohla našim predkom v čase smrtiacej epidémie a mnohým si u Boha vyprosila uzdravenie tela i duše. Ochraňuj nás a prihováraj sa i dnes za našich chorých. Pomôž aj teraz, keď hriech a falošný pocit sebestačnosti ničí náš národ. Zachráň nás pred sebectvom a pliagou nevery, ktorá rozbíja rodiny. Prinavráť zmierenie a pokoj rozhádaným manželom. Zaháňaj každú hriešnu myšlienku na riešenie problémov rozvodom či potratom. Ujmi sa mladých ľudí, aby sa vedeli obetovať, nebáli sa záväzku manželstva a daru nového života. Poteš aj tých manželov, ktorí chcú, ale nemôžu mať deti.
Nebeská Matka, sprevádzaj učiteľov, vychovávateľov a všetkých predstaviteľov spoločenského života. Vypros im silu a odvahu hlásiť sa k pravým hodnotám kresťanskej viery. Upevni nás v láske k Cirkvi, aby sme pomáhali Svätému Otcovi, biskupom a kňazom pri službe ohlasovania Evanjelia. Oroduj za našu arcidiecézu, aby jej Pán v každom čase daroval dostatok nových duchovných povolaní. Dvíhaj nás svojimi rukami a priveď nás bližšie k Ježišovi, lebo s ním chceme zostať navždy, tu i vo večnosti. AMEN
Imprimatur: Mons. Bernard Bober, arcibiskup – metropolita
ABÚ Košice, Prot. č. 374/17
Legendy a povesti o obraze Panny Márie v Obišovciach
Hovorí sa, že v každej legende sa skrýva kúsok pravdy. Sú to tzv. zrnká pravdy (sermones veritatis). Tieto je potrebné očistiť od nánosov času a roztriediť niekedy splývajúce a navzájom pomiešané tradície, ktoré v tej istej legende rozprávajú o rôznych obdobiach jedného miesta, a pritom sa tvária, že opisujú iba jeden časový úsek. Známe sú v podstate štyri dodnes živé tradície, ktoré pojednávajú o pôvode obišovského milostivého obrazu. Boli zachytené písomne i ústne.
- – Prvá tradícia je vlastne najstaršou písomne zachytenou legendou. Táto legenda o pôvode obišovského kostola označuje za dôvod jeho postavenia zjavenie Panny Márie ľuďom, ktorí pracovali na blízkych poliach. Jej kratučký text sa nachádza v maďarskej katolíckej encyklopédii A Pallas Nagy Lexikona, ktorý vychádzal postupne v rokoch 1893-1897. Jeho hlavným redaktorom bol József Bokor. Pri titule Obišovce sa spomína, že „ľuďom, ktorí pracovali na poliach, sa zjavila Panna Mária a na mieste tohto zjavenia vybudovali kostol“.[1] Rok, ani čas zjavenia sa neudáva. No veľmi zaujímavá je poznámka, že každoročne na slávnosť Panny Márie Ružencovej sem príde 4 až 7 tisíc pútnikov z okolia Košíc, zo Šarišskej i Zemplínskej župy. Ešte vzácnejšie je tvrdenie, „že v roku 1743 tu preložili farára z Drienova kvôli pútnickému miestu“.
- – Druhá tradícia pochádza z databázy pútnických miest bývalého Uhorska. Tá hovorí o „mužovi na voze, ktorý pri ceste uvidel ženu. Žena ho žiadala o pomoc a prosila ho, aby mohla nastúpiť do voza. On jej to však nedovolil. Ale ona ho veľmi prosila tvrdiac, že má krvavé nohy, ktoré ju veľmi bolia. Tri razy na neho naliehala, ale muž znervóznel, zaklial a udrel ženu bičom po tvári. A vtedy, na tom mieste, bez toho, aby sa niekto dotkol zvonov, ozval sa zvon na kostolnej veži. Kňaz, ktorý sa ponáhľal do kostola pozrieť sa čo sa deje, všimol si, že socha Panny Márie krváca“.[2] Na záver je pripojená poznámka redaktora o krvavých stopách na tvári: „Dodnes to vidieť na milostivom obraze Panny Márie“.
V tejto druhej tradícii sa výslovne spomína socha. Neznámy pisateľ príbehu ale na záver hovorí o obraze. Mohlo by to nasvedčovať prerušenie kontinuity mariánskej úcty v Obišovciach.
III. – Tretia tradícia (ústna) sa zmieňuje o pútnikoch, ktorí cez Obišovce viezli obraz Panny Márie z poľského Tarnova (Tarnów). Na mieste, kde teraz stojí obišovský kostol, vraj voz s koňmi zastal a ďalej sa nepohol. Aj napriek námahe sa sprievod nemohol pohnúť, preto sa rozhodli nechať obraz „zvláštnou žiarou žiariaci“ na neďalekom strome a od toho času k nemu začali putovať mnohí veriaci.[3] Iná obmena tohto príbehu tvrdí, že obraz z Tarnova (Tarnów) priniesli do Obišoviec anjeli a zavesili ho na strome pri kostole.
Detail správy o pôvode obrazu z poľského Tarnova však nie je pravdivý. Ide len o zámenu slova Tyrnavia (Trnava) so slovom Tarnov (Tarnów). Prišiel na to Ján Straka, ktorý o obišovskom pútnickom mieste písal v roku 1931.[4] Potvrdila to aj reštaurátorka terajšieho obišovského obrazu v roku 2009.[5] Súčasný obraz je mezzotintovou kópiou obrazu trnavskej Panny Márie. Na obraze sú veľmi vhodne a šikovne dotemperované ruky a tvár Madony. Pravdivý je však jeden odkaz tohto príbehu, ktorý opisuje fakt, že obraz bol do Obišoviec prinesený. Ten prvý, čenstochovský, z Poľska, vďaka františkánom. Ten terajší bol prinesený v roku 1774 sprostredkovane cez kostolianskeho farára, z košického kostola jezuitov, ako už bolo spomenuté v predchádzajúcich kapitolách tejto publikácie. Teda pravdivá je časť legendy, ktorá tvrdí, že obraz bol do Obišoviec privezený.
- – Štvrtá (drienovská) tradícia podotýka, že obraz bol síce nájdený na obišovskom Putnoku, ale umiestnili ho na stene vo farskom kostole v Drienove. Obraz sa ale cez noc bez ľudského pričinenia vrátil na obišovskú horu, preto veriaci usúdili, že Panna Mária si svoje miesto vybrala na Putnoku.[6] Iná obmena tejto tradície vysvetľuje pohyb obrazu z Drienova do Obišoviec týmto tvrdením: „Za čias reformácie, keď drienovský kostol obsadili protestanti, povyhadzovali posvätné obrazy von. Obraz Panny Márie poškodili šľahnutím biča, čo spôsobilo krvavé stopy na lícach Madony. Zbožní veriaci obraz zachránili a odniesli ho do neďalekých Obišoviec na horu.“[7]
Pozrime sa však na fakty. Prvá poreformačná obrazoborecká vlna zasiahla Drienov už v roku 1630, kedy sa Drienov prihlásil ku kalvinizmu. Správu nad kostolom si kalvíni v Drienove udržali s krátkou prestávkou až do roku 1745. Až vtedy bol kostol vrátený katolíkom. Logicky z toho vyplýva, že obraz Panny Márie, o ktorom hovoria legendy, musel byť najskôr v Obišovciach od postavenia nového katolíckeho kostola v roku 1662 až do začiatku Tököliho (Thököly) povstania a ničenia inventárov kostolov v roku 1682. Keď bol vyhnaný katolícky farár z Kysaku v roku 1682, až potom sa obraz mohol dostať do Drienova. Časť legendy o poškodení obrazu kalvínmi potom môže byť pravdivá. Totiž medzi rokmi 1672-1682 mohol byť v Drienove silou cisárskych nariadení uvedený katolícky farár Šimko. A keďže nechcel kalvínom ustúpiť, mučili ho okolo roku 1683. Ak bol obraz predsa len odnesený do drienovského kostola, visel tam len veľmi krátko, azda iba niekoľko mesiacov, kým sa kostola znovu nezmocnili kalvíni. Obraz hneď vyhodili, poškodili a najpravdepodobnejšie zničili. Následne, ak by sa obraz predsa len podarilo zachrániť, niekoľko rokov (až do roku 1685 resp. 1687, keď zemepáni vrátili obišovský kostol katolíkom) ho katolíci museli niekde skrývať, aby ho potom mohli vrátiť do Obišoviec. S vynesením obrazu z Drienova do Obišoviec sa však viaže oveľa mladší príbeh, ktorý je spojený s dokončením novostavby kostola na Putnoku v roku 1865. Vtedy bol obišovský obraz, azda v slávnostnej procesii, prenesený do Obišoviec z drienovského kostola, kde „hosťoval“ počas výstavby nového pútnického kostola.
Ak sa má urobiť krátke zhrnutie všetkých tradícií a legiend, ktoré sa časom zmiešali a kontroverzne podopĺňali, je potrebné všimnúť si ich spoločné rysy. Naratívne tradície III. a IV. majú pravdu v tom, že obraz bol do Obišoviec prinesený . Ten prvý priniesli františkáni medzi rokmi 1662-1663, ten druhý (tlačenú mezzotintu z obdobia rokov 1736-1745) doniesol farár Ján Golský (Golszky) cez farnosť v Kostoľanoch nad Hornádom z košického jezuitského kostola v roku 1774.
Legendy II. III. IV. majú nápadne spoločnú časť, ktorá je určite najstaršia, tvorí najstaršie jadro a nadväzuje na pôvodnú ústnu tradíciu o mariánskom pútnickom mieste s historickou prítomnosťou dvoch rôznych obrazov. Tieto legendy sa totiž zhodujú v častiach o voze s koňmi, šľahnutí bičom a krvácaní tváre Panny Márie. Voz s koňmi potvrdzuje prinesenie obrazu do Obišoviec zvonku. Zranenie tváre bičom pripomína zranenie čenstochovskej Madony mečom. Naproti tomu, krvavé kropaje tu evokujú krvavý pot a slzenie trnavskej Panny Márie. V našich krajoch sa medzi ľuďmi rýchlo šírili príbehy tak o trnavskej, ako aj o čenstochovskej Matke Božej. Obe tradície sa podpísali aj pod príbehy a legendy o obišovskej Panne Márii. Trnavský obraz Panny Márie a jeho úcta sa viaže viac na tradíciu slzenia. Táto tradícia sĺz (1708) je od tradície zranenia tváre (1655) o čosi mladšia.
(obr. 64a – poškodenie obrazu v tvárovej časti)
Z týchto záverov je možné vybadať, že v novodobých dejinách obišovského kostola sa vystriedalo niekoľko obrazov Panny Márie. Prvý milostivý obraz bol kópiou čenstochovskej Madony, ten nevydržal dlho, len do roku 1682. Niekedy v roku 1730 uprázdnené miesto na oltári nahradili jemu veľmi podobným obrazom Magna Domina Hungarorum. Pamätníci prvého obrazu v tom období ešte žili, preto si dali záležať na tom, aby sa vizuálna náhrada čo najviac podobala prvému obrazu. Magna Domina bola ekvivalentom čenstochovskej Matky Božej. Tento obraz pod vplyvom protestantov, ktorí v roku 1731 kostol znovu obsadili, bol dlhodobo zamykaný pred pozornosťou pútnikov a ako dôkaz katolíckeho pôvodu kostola, ho luteránsky kazateľ v roku 1752 radšej zničil a to tak, že ho dal vyškrabať z pôvodných drevených dosák. Terajší milostivý obraz je v poradí tretím významnejším výjavom Madony na bočnom oltári obišovského kostola. A hoci je pôvodnou kópiou trnavskej Panny Márie, jeho čoskoro 250-ročná prítomnosť v Obišovciach pomaly, ale isto dotvorila súčasnú podobu Panny Márie s autentickým prívlastkom „Obišovská“.
(Porov.: KMEC, Jozef: Pútnické miesto Obišovce. Diecézna svätyňa a jej milostivý obraz Panny Márie, vyd. Tonio s.r.o., Košice 2017.)
[1] BOKOR, József: A Pallas Nagy Lexikona, A Pallas irodalmi és nyomdai rt., Budapest 1893 – 1897, I:38 – KTN I:389. In.: http://lexikon.katolikus.hu//A/Abos.html
[2] Porov.: Magyar búcsújáróhelyek Google Maps térképen jelölve. In.: https//hu.wikipedia.org/wiki/M%C3%A1ria-kegyhelyek
[3] PIATROVÁ, Alena a KOL.: Pútnické miesta Slovenska. Sprievodca, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, Trnava 2010, s. 110.
[4] MATIS, J. Melichar: Ján Straka a pútnické miesta na východnom Slovensku. Púte a putovanie. In.: Zborník príspevkov zo VII. monotematického medzinárodného sympózia z cirkevných dejín, Košice 2006, s. 158-159.
[5] Obraz reštaurovala Sr. Jana Vianea Sučková OSF asi pol roka, do septembra 2009. Po rozobratí jednotlivých častí obrazu, na jeho zadnej strane bol uvedený rok 1708 – MDCCIIX – a mesiace júl a august, čo je dátum slzenia trnavskej Panny Márie. Mnohí sa domnievali, že sa jedná o litografiu, olejomaľbu na papieri, na čiernobielom púťovom plagáte prilepenom na plátne. In.: BENKA-RYBÁR, Gabriel – ZUBKO, Peter: Udalosti nadprirodzenej povahy na území Košickej arcidiecézy, s. 188. / Plagát však nie je z 19. stor. Pochádza z 1. pol. 18. storočia. Nie je to litografia, ale tzv. mezzotinta tlačená vo farbe sépie. V apríli 2017 to potvrdil kunsthistorik Mgr. Ivan Havlice, kurátor fondov výtvarného umenia vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.
[6] KORANDOVÁ, Marie: Milosťou zdobená, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2009, s. 119-120.
[7] MEDVEC, Anton: Povesti Hornádskej doliny, Grafotlač, Bardejov 2011, s. 132.